Misia Honduras 2017

Lucia & Katka 

Na niektoré sny si treba počkať...

Na niektoré sny si treba počkať. A možno ani neviete, že taký sen máte, až kým nepovieteto podstatné - áno. Po prvý krát som o možnosti ísť na misiu na Honduras počula už v roku 2013. Vtedy do nášho domu po prvý krát vstúpil kňaz, s ktorým sme prekvapivo zistili, že máme niečo spoločné - zápal pre misie a lásku k Južnej Amerike a k Španielsku. Od prvej chvíle som tušila, že to nebude náhoda, ale že Boh pre mňa cez neho niečo chystá. A tak hneď ako sme ho privítali medzi dverami, bežala som do spálne, kľakla si pod kríž a s očakávaním v očiach som sa pozrela hore a povedala som: Pane, daj nech dokážem prijať to, čo si pre mňa pripravil.

Prišlo to. Pozvánka vytvoriť MISEVI. Ale veď to je presne to, čo mám v srdci! On mi číta zo srdca?! Tak na toto ma Pán pripravoval posledné roky! Už mi to bolo jasné, a vedela som, že toto je cesta pre mňa. A kolotoč sa začal krútiť a dobrodružstvo prenikať každým momentom môjho života. Stretnutia, plánovania, noví ľudia, stanovy, vnútorné pravidlá, web stránka, spoznávanie vincentskej rodiny a charizmy sv. Vincenta, až po odovzdávanie svojich darov v prospech diela. Po troch rokoch spoločného budovania nového misijného spoločenstva a po vyslaní prvých odvážlivcov na misie do zahraničia; a po tom, ako som tri roky opakovala: "tu som, keď treba, hneď pôjdem hoc aj zajtra!", som sa zrazu ocitla v okolnostiach, v ktorých mi zrazu odísť neprišlo veľmi vhodné. Nielen, že som sa necítila pripravená, ale som si zrazu určila aj inú prioritu: budovať vzťah. Pane, doteraz som sa Ti ponúkala a nič. Teraz keď mám priateľa, chcem si budovať vzťah. Nech idú tí, ktorí na misiách ešte neboli. Zneli moje slová.

Avšak situácia sa zmenila a rôzne okolnosti spôsobili, že zrazu chýbal človek do dvojice, ktorý by na misiu šiel. Jeden októbrový piatkový večer mi v kaplnke prišla na um otázka "Čo by si povedala na misiu na Hondurase od januára?" Už som bola pred tým rozhodnutá, že nie a tak som si jednoducho odpovedala: "Nie, teraz nie. Nie som pripravená." A spokojná s tým, ako v tom mám jasno, šla som spať.

Avšak prišiel ďalší deň, v ktorom sme plánovali našu ďalšiu činnosť a vo chvíli, kedy bolo potrebné povedať moje rozhodnutie sa mi zrazu do myšlienok dostala ďalšia otázka: "Veď si hovorila, že keď bude potrebné, tak pôjdeš. A teraz je to potrebné." Fuu.. naozaj, je to tak. Musela som Mu dať za pravdu. Porazil ma vlastnými slovami. A tak ani neviem ako, som sa zrazu počula hovoriť: Pôjdem ja.

S ešte len polopresvedčeným srdcom som začala o tom všetkom uvažovať a postupom hodín a dní som sa s tým, k čomu som sa práve zaviazala, zmierovala. Hlavou mi behali otázky - "Ako to poviem priateľovi? Ako to vysvetlím rodine?"

Ešte niekoľko dní som neverila tomu, čo sa stalo: "Naozaj pôjdem na Honduras?"

Spolu s ďalšími dňami začala prichádzať radosť, ktorá vraj prichádza, ak človek spraví dobré rozhodnutie.

Pri niektorom z prvých večerov trávených už v slovenskom misijnom centre na Hondurase, nazývanom tiež "Divina misericordia - alebo Božie milosrdenstvo" som sa o tom zmienila kňazom, ktorí tu pôsobia už niekoľko rokov. Smiali sa. "Presne ako u nás. Tiež sme sem najprv nechceli ísť." Jeden dodal: "Ja keď som tu bol po prvý krát, tak som si povedal, že ma sem nikto už nikdy viac nedostane.." (V súčasnosti je tu pánom farárom:)) Tak sme sa smiali, že na Honduras sa dostanú len tí, ktorí sem vlastne nechcú ísť. :)

V oblasti, v ktorej pôsobí naša slovenská misia nájdete rôzne etnické skupiny. Žijú tu predovšetkým černosi - Garifúnčania, čierni sťa čokoláda, pôvodom z Afriky, deportovaní z ostrova sv. Vincenta.

V niektorých dedinkách nájdete aj miešancov a indiánov, ktorí sú viac utiahnutí a tichší. Každá dedinka Vám ponúka inú prehliadku ľudí so svojským výzorom aj vnútrom a svojským štýlom stavby domov.

Ja osobne som nikdy nemala túžbu pracovať s černochmi. Možno z toho dôvodu som si ani nevedela predstaviť ísť na misiu na Honduras aj keď táto možnosť tu bola už skôr. Verila som tomu, že to nie je miesto pre mňa. Avšak vidím, že my sami si niekedy robíme limity v tom, keď sa nazdávame, že niečo je pre nás dobré a niečo nie. Takto môžeme prísť o veľké bohatstvo, ktoré na nás čaká. A tak som vďačná Tomu, Kto ma sem napriek mojej tvrdošijnosti priviedol. Ten Niekto vedel, že budem mať radosť z mora, ktoré je len kúsok od nášho domu, z cestovania loďkou v prírode ako z dokumentov National Geographic. Ten niekto vedel, že mi spraví radosť tisíckami spôsobov, ku ktorým by som sa na Slovensku nedostala. A tak, môžem naozaj povedať, že hoci som neverila, že toto miesto bude pre mňa, teraz vidím, že byť tu, je jedným z mojich splnených snov. Takže, odhoďme naše strachy a verme Tomu, ktorý vie najlepšie, čo je pre nás naozaj dobré! :-)

Tunajšie podmienky nie sú veľmi lákavé, aj keď na prvý pohľad, je to krajina nádherná a naozaj oplýva mliekom a medom. Palmy, kokosové orechy, ananásy, mangá, banány, yuca... Ryby, ryža, kurča a fazuľa. Opice skáčuce zo stromu na strom, všadeprítomné kone a pasúce sa zvieratá, storočné korytnačky, leguány, jašterice, hady, pavúky. Vraj tu žijú aj pumy a v rieke nájdete krokodíly. Fauna a flóra je úžasná. Zaspávate a počujete ako vlny udierajú o breh. Nehovoriac o tisícoch svetlušiek, ktoré pokryjú všetky trávnaté plochy a lietajú až do výšky pár metrov. Vďaka ním sa cítite ako v rozprávke... Mesiac rastie zospodu vyššie, takže keď je úzky, vyzerá akoby sa uložil na spánok...

A na strane druhej, v noci občas počujete autá s hlasnou hudbou a výkrikmi ako prevážajú po pláži drogy. Vo väčších mestách počujete v noci pravidelné výstrely zo zbraní. Na margo tých nočných výstrelov sa dozvedáme, že kňazi Vincentíni v hlavnom meste San Pedre Sula vysluhujú priemerne denne až tri krát pohreb, pričom z toho dva krát ide väčšinou o vraždu. Tu v dedinke u nás možno v každom druhom obchodíku kúpiť za pár lempír (takmer rovnaký kurz so slovenskou korunou) marihuanu, ale aj niečo tvrdšie. Taký bežný spotrebný tovar.. Deti už od 15tich majú ďalšie deti a tak sa ani neprekvapíte, ak Vám pán v strednom veku na otázku koľko máte detí odpovie, že 17, či dokonca 25. Na jednej strane veľká prírodná krása, a na tej druhej, veľká morálna a materiálna bieda.

Drogy, alkohol, neporiadok, biedne domčeky a špina (nie, tie podmienky si neviete predstaviť, kým ich neuvidíte na vlastné oči), nevera a AIDS. Nehovoriac o tom, že deti v tretej triede ešte nevedia dobre čítať. A z dospelých tiež nie všetci.

Práce je tu až až. Počas prvého mesiaca spolu s Luckou pomaly objavujeme spôsob života a potreby miestnych ľudí z našej farnosti. Zúčastňujeme sa vysviacok kostolov, birmoviek a sv. omší v rôznych komunitách, navštevujeme rodiny a chorých. Ak u niekoho obedujeme, jeme ponúknutú ryžu, fazuľu a kura, prípadne leguána, čo je typická kombinácia slávnostnejšieho jedla. Postupom týždňov sa zžívame s fungovaním miestnej Cirkvi, ktorá tu prekvapivo sleduje aj také priority ako sú ochrana životného prostredia, či sociálna činnosť vrátane podpory zdravotníctva. Ako je pre veľkú časť Latinskej Ameriky typické, zasvätených osôb je tu nedostatok a tak zisťujeme, že takmer v každej komunite sú zastúpené pozície ako delegát slova (laik, ktorý vysluhuje bohoslužbu slova v prípade neprítomnosti kňaza), minister (rozdáva sv. prijímanie), katechéti, animátori, dámy kresťanskej lásky, a desiatky ďalších pozícií. Hneď v úvode misie pri spisovaní štatistiky zisťujeme, že ročne sa v celej farnosti vyslúžia len dve až tri svadby ročne. A pritom farnosť zahŕňa až 21 dedín, či komunít. Ľudia sa v tejto krajine väčšinou sobášia až vo vyššom veku (aj v 70tke), už s nemalým počtom odrastených detí po svojom boku. To nám prezrádza veľa o prístupe tunajších ľudí k sviatostiam Cirkvi.

Po prvom mesiaci, po obchôdzkach viacerých komunít, návšteve škôl a po mnohých a mnohých rozhovoroch a stretnutiach si postupne zvažujeme, čo môžeme ponúknuť my Vincentskí laickí misionári tomuto miestu a hľadáme priestor, ktorý si pýta našu odpoveď. Pri plánovaní a spoznávaní sú nám veľmi užitočnými sprievodcami a radcami naši vincentskí kňazi, misionári, ktorí už tieto podmienky po rokoch lepšie poznajú. Ani nevieme ako, a vytvárame plán: jeden týždeň bude misijným a druhý tzv. "nemisijným". Hlavný rozdiel je v tom, že v misijnom budeme odchádzať na misie do niektorej z komunít v rámci farnosti. Dávame si za cieľ, že v úvode misijného týždňa navštívime miestnu základnú školu (neskôr veríme, že aj strednú školu) aby sme s pripravenými katechézkami a aktivitami doplnili to, čo im vo vyučovní chýba - hodiny náboženstva. Aj keď všetci s ktorými sa stretávame sú veriaci, pomer katolíkov a protestantov je približne vyrovnaný a tak volíme viac všeobecne kresťanský prístup k viere. Pre stredné školy z dôvodu nepripravenosti mladých ľudí na kvalitné vzťahy a budovanie rodiny, premýšľame, že bude v budúcnosti veľkou výzvou ponúkať najmä témy čistoty vzťahov, vernosti a manželstva.

Od stredy v misijnom týždni sa teda vyberáme na tzv. ľudové misie v niektorej z 21 komunít tejto farnosti. Súčasťou programu sú návštevy domov, v ktorých sa spolu s ľuďmi modlíme na ich úmysly, spoločne prosíme o požehnanie pre ich rodiny a domy, a v neposlednom rade ich pozývame zúčastniť sa záverečného sobotného programu. Súčasťou misií je čas venovaný návštevám chorých a jedno doobedie je venované programu pre deti na základnej škole. Na záverečný sobotný program pozývame celú obec - katolíkov aj nekatolíkov. Je zostavený z modlitieb za odprosovanie za naše hriechy a za hriechy celej obce, z výzvy a modlitby za naše odpustenie tým, ktorí nás zranili (čo nás môže aj neuvedomene blokovať v našom živote), a z modlitby za uzdravenie tela a duše. Témou, ktorá nás má sprevádzať všetkými dňami a aktivitami je pre tento rok Boh v našej rodine.

Pri prvých misiách sme si na vlastnej koži overujeme, že platí: Ak je s nami Pán, kto je proti nám? Prichádzame do dedinky a zisťujeme, že náš sobotný program sa prelína práve s časom dedinskej zábavy, súčasťou ktorej má byť aj korunovácia princezien (malých dievčat), typické tance, či futbalový zápas. Keďže kostol sa nachádza cca 20 metrov od futbalového ihriska, a v blizkosti areálu, kde sa všetko malo konať, naše obavy, že pre túto konkurenciu nik nepríde sa začínajú zväčšovať.. ale Pán sa ukazuje ako náš spásonostný hrdina a rieši situáciu.. Napriek tomu, že v týchto miestach sú zvyknutí len na krátko trvajúce 5 minútové prietrže mračien, začínajú od prvého dňa tri dni nepretržité dažde. V dôsledku toho sa celý športový aj kultúrny program, na ktorý sa obec pripravovala už dlho vopred, napokon ruší... My zato spolu s ľuďmi, ktorí prichádzajú na program, cítime veľkú radosť, ktorú nám dáva Pán.

Nemisijný týždeň v sebe zahŕňa dva dni vyučovania v miestnej ZŠ a poobedné hry a modlitby s deťmi, ktoré prídu sem do misijného strediska, v ktorom bývame. Máme tu k dispozícii veľké priestory na hranie, futbalové a tenisové ihrisko. S Luckou sme si spomenuli ako sa skáče guma a ako sa robia náramky. Naše hry s deťmi na spôsob saleziánskeho prístupu k mladým sa snažíme ukončovať v kaplnke spoločnou modlitbou a krátkym slovkom na povzbudenie. Veď napokon, naša misia sa začala 31. januára, na sviatok Sv. Don Bosca, tak s ním tiež rátame! :-)

Prosíme Vás o Vaše modlitby za túto misiu a pozývame ďalších odvážlivcov, ktorí by si chceli overiť, aký dobrý je Pán. Povedať Mu áno sa vždy oplatí. My, čo sme si to vyskúšali, zvestujeme aj Vám, že život s Bohom je lepší ako život bez Boha. :-)

Srdečne, Katka a Lucka

Moja misia v krajine Mozambik

2015

Terézia Jurisová, pôsobila ako saleziánska dobrovoľníčka 15 mesiacov v centre pre chlapcov ulice Kala-Kala v Angole (sept 2011 - dec 2012) a potom ako laická misionárka MiSeVi 6 mesiacov v Nacala v Mozambiku (nov 2014 - apr 2015)

Mozambik je čarovná krajina ľudí veriacich v duchov, ktorí sú ukrytí vo fľaši pod posteľou. Napriek tomu som spoznala verných katolíkov úprimne sa snažiacich uveriť v Krista. Ľudí navštevujúcich kostoly (alebo to, čo ich aspoň trochu pripomínalo) hlboko sa klaňajúcich, oslavujúcich Boha hlučne a hlavne radostne! Ľudí veľa krát márne čakajúcich ich pastora, duchovného, a srdečne sa tešiacich aj z nás "prostých" laických misionárov. Preto som sa rada a často zapájala do rôznych stretnutí komunít. Povzbudenia pri navštívení chorých, návštevy moslimov, ružencové stretnutia, krížová cesta, nácviky tancov na veľkonočné slávenie a raz za čas aj sviatosti zmierenia, sv. omše a krsty, keď prišiel padre z Brazílie. Na celé mesto Nacala s troma diocézami a v každej po 13 farností bol jeden kňaz skutočne veľmi skromné zastúpenie vincentínskej rodiny. Pomáhal, kto mohol - sestry zo všetkých reholí - naše vincentínky, pillarínky, saleziánky a rôzny domáci katechéti a seminaristi.

Moja ďalšia úloha sa odohrávala v komunitnej základnej škole MiSeVi Espanha - "Cristo é vida". Okrem obnovovania, skrášľovania budovy a tried, som sprevádzala vedenie školy pri príprave rôznych dokumentov na ďalší školský rok. Počas školských prázdnin, ktoré ma práve počas môjho príchodu do Nacale zastihli, som pripravovala priestor pre budúcu knižnicu. Oči veľké, plány nekonečné, ale nedostatok materiálu, personálneho zabezpečenia a nevhodné podmienky okresali moje očakávania. Ak si v práci občas myslíte, že nefungujúca kopírka je koniec sveta, tak pre Mozambičana vskutku málo vecí vôbec predstavuje nejaký problém. Neskorý príchod do práce, vyučovanie bez učiteľa a tri dni uzavretá školy, pretože prší, je vcelku normálne pracovné fungovanie. Preto MiSeVi pomáha ľuďom a hlavne mladým študentom, pestovať morálne zásady a pracovné návyky organizovaním kurzov, prednášok, debát...a potom ich zamestnávaním. Knižnicu sa podarilo vybudovať, naplniť knižkami a snáď aj motivovať k využívaniu učiteľmi aj žiakmi. V oblasti vzdelávania treba veľa dobiehať, sú ešte len na začiatku, a jednotlivé kroky vývinu sa nesmú preskakovať ani vynechávať. Veľmi im prajem pokoj a požehnanie do nasledujúcich rokov, dúfam, plných pokroku! Ten by sa zišiel aj pri vzdelávaním dospelých, tzv. alfabetizácií, ktorej som sa venovala s plným nasadením a stále širšou slovnou zásobou ich materského jazyka - makua. Po dospelé ženy, chlapov ale aj mladistvých sme chodievali priamo k nim domov, do osád, na ich dvory a do ich maličkých hlinených domčekov. Dorozumievali sme sa pomocou prekladateľky, z ktorej sa neskôr stala ich pani učiteľka. Záujem o alfabetizáciu však na moje počudovanie nebol veľký, pretože ženy sa tradične starali o deti a polia a vzdelávanie ani len neprichádzalo do úvahy. Preto sme sa vždy tešili z tých, ktoré prejavili záujem a chodievali pravidelne na vyučovanie.

Mozambik som spoznala aj na jeho pobrežiach. Ako krajinu krásnych bielych pláží, jemného piesku, koralových útesov a azúrovo modrej vode, teplej ako polievka. Jej prírodná krása a pestrosť druhov živočíchov však utrpela počas vojen, nepokojov a trpí aj naďalej, pretože veľké korporácie profitujú z krajiny, okrádajú majiteľov pôdy a stavajú im zábrany, ohradzujúce ich od zdrojov obživy.

Moja misijná skúsenosť je doplnená o priateľské nažívanie s komunitnými kolegyňami zo Španielska. Bol som vyslaná ako laická misionárka do komunity španielskeho MiSeVi. Aj keď sme denne bojovali so španielskymi slovíčkami v portugalsky hovoriacej krajine, nosili ťažké vedrá vody a svietili si sviečkami, bol to požehnaný čas skúsenosti. Čerpala som z bohatých misijných skúsenosti Virgínie a Niny, nezlomnej vôli Cris, ich elánu, sebazapreniu, pracovitosti a prirodzeného jednania s ľuďmi. Tak som sa snažila vniesť do našej komunity svedectvo mojej viery, dôveru v Boha a radosť z prežívania modlitby, sv. omší a veľmi vzácnych adorácií. Zamilovala som si hlavne nedeľné sv. omše, ktoré trvali minimálne dve hodiny, čo je bežné pre africké slávenie pobožností. Zažila som však aj dlhšie trvanie sv. omší. Počas najdlhšej sv. omši, ktorá trvala plných 7 hodín si už podriemkavali aj kňazi a biskupi. J