Kto sme?
- čo sme -

MIsioneros SEglares VIcencianos (Vincentskí laickí misionári)

MiSeVi je spoločenstvo veriacich ľudí s túžbou stať sa misionármi - laikmi, ktorí cítia pozvanie od Boha šíriť jeho lásku a evanjelium po celom svete. Nechcú byť len dobrovoľníkmi či spolupracovníkmi, ale berú toto svoje povolanie ako životný štýl.
Združenie vzniklo v Španielsku ako výsledok rozvíjania misijného rozmeru členov Združenia mariánskej mládeže (ZMM). MiSeVi je charakteristické pridŕžaním sa spirituality sv. Vincenta de Paul.
Táto najmladšia vetva vincentskej rodiny sa ako občianske združenie zaregistrovala na Ministerstve vnútra 14.2.2014. Jej členovia sa zapájajú do aktivít vincentskej rodiny a úzko spolupracujú najmä s Misijnou spoločnosťou sv. Vincenta, Spoločnosťou dcér kresťanskej lásky a ostatnými laickými vetvami.

Hlavným cieľom MiSeVi je podporovať, umožňovať a koordinovať prítomnosť a prácu laikov na zahraničných misiách (ad-gentes), hlavne tých, ktoré sú zverené vincentskej rodine, a zároveň spolupracovať na misijných a sociálnych projektoch na Slovensku.
Členom Misevi sa môže stať každý dospelý kresťan, ktorý absolvuje základnú ročnú formáciu, a to v rovine ľudskej, kresťanskej, misijnej a vincentskej. Formácia prebieha formou víkendových formačných stretnutí raz do mesiaca, pričom vytvára priestor na rozlišovanie svojej motivácie, nadobudnutie nových priateľstiev a prehĺbenie svojho povolania. Po jej ukončení prebieha výber konkrétnej misie, pričom pokračuje intenzívna špecifická formácia so zameraním na zdravotnú, kultúrnu, odbornú, duchovnú a jazykovú prípravu v závislosti od zvolenej misie.
MiSeVi momentálne ponúka realizáciu laického misijného povolania v zahraničí, najmä v krajine Honduras, kde pôsobia slovenskí misionári. Ďalšou zahraničnou možnosťou sú medzinárodné komunity MiSeVi v Bolívii a africkej Angole. Zároveň je možné začleniť sa do misií na Slovensku v rôznych oblastiach, prevažne v práci s chudobnými.

EDS dobrovoľník

KOBA projekt

Počas 12 mesiacov od septembra 2016 do augusta 2017 sme prostredníctvom Európskej dobrovoľníckej služby hosťovali dobrovoľníka z Gruzínka Iakoba. Aktívne sa podieľal na našich formačných stretutiach, ktoré sme mávame raz do mesiaca. Koba sa postaral o fotenie mnohých akcií, vedel pomôcť so zábavným a oddychovým programom počas formačných stretnutí. Zúčastňoval sa s nami na programoch a vypomohol s čím bolo potrebné. Ďakujeme mu za grafickú výpomoc pri tvorbe plagátov, pozvánok, či kalendáru Vincentskej rodiny na rok 2017. Okrem toho bol súšasťou celoročných akcií, ktoré sme organizovali po celom Slovensku. Ďakujeme za možnosť pomôcť a zároveň obohatiť naše združenie o medzinárodnú podporu.

Kobov pohľad

Aká je asi dlhodobá dobrovoľnícka služba pre Gruzínca na Slovensku? Čo taký rok prinesie alebo naopak zoberie? Nebudeme si nič vymýšľať, aké by to asi mohlo byť. Poďme si pozrieť Kobu, ktorý takúto zmenu zažil a v tomto krátkom rozhovore nám priblíži aké to je...

Koba, ako ťa nazývajú tvoji kamaráti, ty pôvodne pochádzaš z Gruzínska, kde si sa narodil. Avšak vieme o Tebe, že si žil pár rokov aj v Azerbajdžane. V čom pre teba vidíš základné rozdiely medzi životom v Gruzínsku a v Azerbajdžane? Aké pozitíva má život v jednej a aké v druhej krajine? A v čom nachádzaš najproblematickejšie oblasti?

Na Gruzínsku sa mi páči príroda, hory, strava a štýl zmýšľania ľudí, kedy sa viac spoliehajú na seba ako na štát. Ľudia a ich postoje k veciam sú v týchto krajinách rôzne. Čo sa týka chudoby je to v oboch krajinách skoro na rovnakej úrovni. Je tam veľký kontrast medzi bohatými a chudobnými. Strednú vrstvu tam je možné nájsť len v minimálnej miere. Čo sa týka politického systému, v Azerbajdžane, na rozdiel od Gruzínska, neexistuje opozícia. V Azerbajdžane je zase ľahšie nájsť si zamestnanie, ale pri hľadaní práce sa stretnete s korupciou. Čo zase nie je až také časté v Gruzínsku. Gruzínsko chce veľmi smerovať k európskym štandardom, kým Azerbajdžan o to nemá záujem.

V Azerbajdžane si sa mal možnosť stretnúť aj s hneď niekoľkými Slovákmi, ktorí tam prišli pôsobiť ako dobrovoľníci. Vychádzal si s nimi už vtedy? Máš nejakú vtipnú historku so slovenskými dobrovoľníkmi z toho času?

Áno, rozumeli sme si. Za ten čas, ktorý som strávil v Azerbajdžane vznikli pekné priateľstvá so Slovákmi aj s miestnou mládežou. V Azerbajdžane som sa zoznámil s komunitou Saleziánov zo Slovenska, ktorá vtedy pozostávala asi zo 6 kňazov a 2 koadjúterov. Je zvykom, že túto komunitu navštevujú aj dobrovoľníci zo Slovenska už približne 12 rokov. S viacerými z nich som sa stretával osobne aj pri prípravách mládežníckych aktivít, medzi ktorými boli aj tábory. Skúsenosť s mladými rozhodne obohatila moje predstavy o živote. Takú menšiu historku mám. Za vtipnú môžem považovať situáciu, keď som vyšiel zo sprchy a teta zo Slovenska mi povedala, že pekne voniam. A toto slovo v ruštine znamená, že smrdím. :D

Ty si pôsobil v centre Maryam Merkezi v Azerbajdžane ako animátor pri práci s deťmi. Ako prebiehal život v tomto centre? Aké aktivity sa v centre ponúkali pre deti a mládež?

V tomto centre som pôsobil asi dva roky. V ňom majú možnosť vzdelávať sa tie deti, ktoré sa nemôžu dostať do štátnych škôl a to zo sociálnych alebo finančných dôvodov. Saleziánska komunita postupne vytvorila v tomto centre školu, v ktorej deti môžu získavať základné vedomosti nato, aby neskôr mohli ďalej pokračovať v štúdiu. V centre Maryam je možnosť výučby anglického, ruského, talianskeho a azerbajdžanského jazyka a tiež matematiky, či fyziky. Taktiež sa deti zapájajú aj do športových aktivít. Tieto predmety vyučujú niektorí dobrovoľníci, pričom organizátori sú kňazi. Väčšiu časť učiteľov tvoria miestni Azerbajdžanci, ktorých už podľa stanovených kritérií prijímajú kňazi. Výučba sa delí na doobednú a poobednú. Približne od 9 tej do 14:00 prebieha prvá časť výučby a od 14:00 do 19:00 prichádzajú zase iné skupiny žiakov. Denne sa vystrieda okolo 70 detí. Je to tak vymyslené z dôvodu obmedzených priestorov. Granty a financovanie na toto dielo sa získava cez projekty.

Kedy Ti napadlo, že by si chcel odísť na Slovensko? Nebál si sa tohto rozhodnutia? Alebo sa viac bála Tvoja rodina?

Celkom to nebolo moje rozhodnutie ísť na Slovensko. Bol som rozhodnutý pracovať s mladými ľuďmi a z toho dôvodu som dostal ponuku ísť na Slovensko. Rozhodnutia som sa nebál, len som sa nechcel hneď vzdať kamarátov a priateľov v Azerbajdžane. Rodina bola v tom čase pripravená na toto rozhodnutie.

Akí sú podľa Teba Slováci? Čo sa Ti na nás páči a v čom by sme sa mohli učiť od Gruzíncov alebo Azerbajdžancov?

Čo som zažil pozitívne u Slovákov na rozdiel od "mojich krajín" je, že spoločnosť je otvorená k podpore života mladých. Majú tu príležitosti na štúdium a priestor pre športový štýl života. Za štúdium tu nemusíte platiť (tak píšu - nemusíte, to neznamená, že nemôžeteJ). Rozhodne tu nejaký sociálny systém existuje a dostupnosť lekárskej starostlivosti je tu tiež - u nás nie. Na prvý pohľad sa tiež potešíte, že Slováci vedia parkovať svoje autá a vzniká tak dojem, že aj ďalšie veci budú na vysokej úrovni.

S istotou viem povedať, že by ste sa mohli od Gruzíncov naučiť o hodnote a rôznorodosti jedla. V Gruzínsku sa jedlo považuje za intímnu záležitosť, kedy jem preto, že si chcem popritom aj oddýchnuť a nie sa len najesť.

Počas Tvojej dobrovoľníckej služby v našej organizácii si mal možnosť počúvať príbehy a aj zažiť stretnutia s ľuďmi, ktorí potrebujú našu pomoc - chudobnými, seniormi, alebo mladými z útulkov. Bol nejaký moment počas tohto roka, kedy sa Ťa dotklo nejaké takéto "stretnutie s núdznym"?

Mal som možnosť zopár krát sa stretnúť s ľuďmi v núdzi. Prvý krát sme navštívili rodinku, ktorá prišla v dôsledku požiaru o dom a bola odkázaná na pomoc iných. Bol som dotknutý, keď som videl ich deti, ktoré boli v tomto momente veľmi skromné. Raz som sa stretol pri spoločnom obede s bezdomovcami, sú to ľudia odkázaní na pomoc iných, len často treba zvážiť, či im svojou pomocou nenapomáhame v danej situácii ostať. Je potrebné sa zamyslieť a nájsť správny spôsob na pomoc a návrh pre zlepšenie ich budúcnosti. Keď vidím takých ľudí tak sa pýtam, čo sa muselo stať, že sa ocitli v danej situácii. A ako sa dá tomu predísť. Z časti som tu prišiel na odpoveď pri rozhovoroch s inými ľuďmi, ktorí žijú bežným životom. Vraj často títo ľudia nie sú spokojní s tým ako žijú, ale ani sa nechcú meniť.

Ako Ťa zmenil rok dobrovoľníckej služby po osobnej alebo profesijnej stránke? Čo nové si sa naučil? Máš možno vyjasnené to, čomu by si sa v živote chcel venovať?

Čo konkrétne mi dal život na Slovensku? Jednoduchou odpoveďou je čas. Naučil som sa plánovať si deň, mesiac a rok. Snažím sa o dochvíľnosť a vedieť povedať nie.

Naučil som sa lepšie pristupovať k nečakaným situáciám. Nikdy sa neuspokojiť s tými vedomosťami, ktoré mám, stále sa vzdelávať aj keď si to žiada čas. Jedným z mojich cieľov je venovať sa fotografovaniu a uplynulý rok ma k tomu povzbudil ešte viac.

Odporučil by si takúto dlhodobú dobrovoľnícku službu aj iným mladým ľuďom z Gruzínska alebo Azerbajdžanu? Ak áno, čo by boli hlavné dôvody?

Samozrejme. V dnešnej dobe je dobré, keď sa mladí ľudia z rôznych kultúr môžu stretávať a vymieňať si názory a rozširovať svoje vlastné poznanie a svet. Prečo dobrovoľníctvo? Je to iný rozmer spraviť pre niekoho niečo a mať z toho radosť. A najmä pochopiť, že náš vlastný čas ak ho správne darujeme, je neoceniteľným darom pre iného. Človek lepšie pozerá na veci, keď cestuje a zvlášť keď dlhodobo pôsobí v nejakej inej kultúre. Pojem "pravda" nachádza menší význam. Viac človek pozerá na veci z logického pohľadu. Môže sa napr. stretnúť s vecami, ktoré sú pre neho celkom pravdivé a normálne, ale v inej krajine do ktorej pôjde sa stávajú absurdnými.

Ďakujeme za rozhovor s Tebou.                                                                                                     K.