Misie
- Nezáleží na tom, aký silný je tvoj strach... hlavne povedz Bohu áno konaj! -

Misia Honduras 2017

Lucia Ondrejková & Katka Kňažíková

kuk video:

https://drive.google.com/file/d/0ByTJgs4LZJoTdkY0TkFKbjVwdFE/view

sledujte misiu dvoch Miseváčiek na fun page na Facebooku:

https://www.facebook.com/Misia-Honduras-811041052314771/


Na niektoré sny si treba počkať...


Na niektoré sny si treba počkať. A možno ani neviete, že taký sen máte, až kým nepovieteto podstatné - áno. Po prvý krát som o možnosti ísť na misiu na Honduras počula už v roku 2013. Vtedy do nášho domu po prvý krát vstúpil kňaz, s ktorým sme prekvapivo zistili, že máme niečo spoločné - zápal pre misie a lásku k Južnej Amerike a k Španielsku. Od prvej chvíle som tušila, že to nebude náhoda, ale že Boh pre mňa cez neho niečo chystá. A tak hneď ako sme ho privítali medzi dverami, bežala som do spálne, kľakla si pod kríž a s očakávaním v očiach som sa pozrela hore a povedala som: Pane, daj nech dokážem prijať to, čo si pre mňa pripravil.

Prišlo to. Pozvánka vytvoriť MISEVI. Ale veď to je presne to, čo mám v srdci! On mi číta zo srdca?! Tak na toto ma Pán pripravoval posledné roky! Už mi to bolo jasné, a vedela som, že toto je cesta pre mňa. A kolotoč sa začal krútiť a dobrodružstvo prenikať každým momentom môjho života. Stretnutia, plánovania, noví ľudia, stanovy, vnútorné pravidlá, web stránka, spoznávanie vincentskej rodiny a charizmy sv. Vincenta, až po odovzdávanie svojich darov v prospech diela. Po troch rokoch spoločného budovania nového misijného spoločenstva a po vyslaní prvých odvážlivcov na misie do zahraničia; a po tom, ako som tri roky opakovala: "tu som, keď treba, hneď pôjdem hoc aj zajtra!", som sa zrazu ocitla v okolnostiach, v ktorých mi zrazu odísť neprišlo veľmi vhodné. Nielen, že som sa necítila pripravená, ale som si zrazu určila aj inú prioritu: budovať vzťah. Pane, doteraz som sa Ti ponúkala a nič. Teraz keď mám priateľa, chcem si budovať vzťah. Nech idú tí, ktorí na misiách ešte neboli. Zneli moje slová.

Avšak situácia sa zmenila a rôzne okolnosti spôsobili, že zrazu chýbal človek do dvojice, ktorý by na misiu šiel. Jeden októbrový piatkový večer mi v kaplnke prišla na um otázka "Čo by si povedala na misiu na Hondurase od januára?" Už som bola pred tým rozhodnutá, že nie a tak som si jednoducho odpovedala: "Nie, teraz nie. Nie som pripravená." A spokojná s tým, ako v tom mám jasno, šla som spať.

Avšak prišiel ďalší deň, v ktorom sme plánovali našu ďalšiu činnosť a vo chvíli, kedy bolo potrebné povedať moje rozhodnutie sa mi zrazu do myšlienok dostala ďalšia otázka: "Veď si hovorila, že keď bude potrebné, tak pôjdeš. A teraz je to potrebné." Fuu.. naozaj, je to tak. Musela som Mu dať za pravdu. Porazil ma vlastnými slovami. A tak ani neviem ako, som sa zrazu počula hovoriť: Pôjdem ja.

S ešte len polopresvedčeným srdcom som začala o tom všetkom uvažovať a postupom hodín a dní som sa s tým, k čomu som sa práve zaviazala, zmierovala. Hlavou mi behali otázky - "Ako to poviem priateľovi? Ako to vysvetlím rodine?"

Ešte niekoľko dní som neverila tomu, čo sa stalo: "Naozaj pôjdem na Honduras?"

Spolu s dalšími dňami začala prichádzať radosť, ktorá vraj prichádza, ak človek spraví dobré rozhodnutie.

Pri niektorom z prvých večerov trávených už v slovenskom misijnom centre na Hondurase, nazývanom tiež "Divina misericordia - alebo Božie milosrdenstvo" som sa o tom zmienila kňazom, ktorí tu pôsobia už niekoľko rokov. Smiali sa. "Presne ako u nás. Tiež sme sem najprv nechceli ísť." Jeden dodal: "Ja keď som tu bol po prvý krát, tak som si povedal, že ma sem nikto už nikdy viac nedostane.." (V súčasnosti je tu pánom farárom:)) Tak sme sa smiali, že na Honduras sa dostanú len tí, ktorí sem vlastne nechcú ísť. :)

V oblasti, v ktorej pôsobí naša slovenská misia nájdete rôzne etnické skupiny. Žijú tu predovšetkým černosi - Garifúnčania, čierni sťa čokoláda, pôvodom z Afriky, deportovaní z ostrova sv. Vincenta.

V niektorých dedinkách nájdete aj miešancov a indiánov, ktorí sú viac utiahnutí a tichší. Každá dedinka Vám ponúka inú prehliadku ľudí so svojským výzorom aj vnútrom a svojským štýlom stavby domov.

Ja osobne som nikdy nemala túžbu pracovať s černochmi. Možno z toho dôvodu som si ani nevedela predstaviť ísť na misiu na Honduras aj keď táto možnosť tu bola už skôr. Verila som tomu, že to nie je miesto pre mňa. Avšak vidím, že my sami si niekedy robíme limity v tom, keď sa nazdávame, že niečo je pre nás dobré a niečo nie. Takto môžeme prísť o veľké bohatstvo, ktoré na nás čaká. A tak som vďačná Tomu, Kto ma sem napriek mojej tvrdošijnosti priviedol. Ten Niekto vedel, že budem mať radosť z mora, ktoré je len kúsok od nášho domu, z cestovania loďkou v prírode ako z dokumentov National Geographic. Ten niekto vedel, že mi spraví radosť tisíckami spôsobov, ku ktorým by som sa na Slovensku nedostala. A tak, môžem naozaj povedať, že hoci som neverila, že toto miesto bude pre mňa, teraz vidím, že byť tu, je jedným z mojich splnených snov. Takže, odhoďme naše strachy a verme Tomu, ktorý vie najlepšie, čo je pre nás naozaj dobré! :-)

Tunajšie podmienky nie sú veľmi lákavé, aj keď na prvý pohľad, je to krajina nádherná a naozaj ovplýva mliekom a medom. Palmy, kokosové orechy, ananásy, mangá, banány, yuca... Ryby, ryža, kurča a fazuľa. Opice skáčuce zo stromu na strom, všadeprítomné kone a pašúce sa zvieratá, storočné korytnačky, leguány, jašterice, hady, pavúky. Vraj tu žijú aj pumy a v rieke nájdete krokodýly. Fauna a flóra je úžasná. Zaspávate a počujete ako vlny udierajú o breh. Nehovoriac o tisícoch svetlušiek, ktoré pokryjú všetky trávnaté plochy a lietajú až do výšky pár metrov. Vďaka ním sa cítite ako v rozprávke... Mesiac rastie od spodu vyššie, takže keď je úzky, vyzerá akoby sa uložil na spánok...

A na strane druhej, v noci občas počujete autá s hlasnou hudbou a výkrikmi ako prevážajú po pláži drogy. Vo väčších mestách počujete v noci pravideľné výstrely zo zbraní. Na margo tých nočných výstrelov sa dozvedáme, že kňazi Vincentíni v hlavnom meste San Pedre Sula vysluhujú priemerne denne až tri krát pohreb, pričom z toho dva krát ide väčšinou o vraždu. Tu v dedinke u nás možno v každom druhom obchodíku kúpiť za pár lempír (takmer rovnaký kurz so slovenskou korunou) marihuanu, ale aj niečo tvrdšie. Taký bežný spotrebný tovar.. Deti už od 15tich majú ďalšie deti a tak sa ani neprekvapíte, ak Vám pán v strednom veku na otázku koľko máte detí odpovie, že 17, či dokonca 25. Na jednej strane veľká prírodná krása, a na tej druhej, veľká morálna a materiálna bieda.

Drogy, alkohol, neporiadok, biedne domčeky a špina (nie, tie podmienky si neviete predstaviť, kým ich neuvídite na vlastné oči), nevera a AIDS. Nehovoriac o tom, že deti v tretej triede ešte nevedia dobre čítať. A z dospelých tiež nie všetci.

Práce je tu až - až.

Počas prvého mesiaca spolu s Luckou pomaly objavujeme spôsob života a potreby miestnych ľudí z našej farnosti. Zúčastňujeme sa vysviacok kostolov, birmoviek a sv. omší v rôznych komunitách, navštevujeme rodiny a chorých. Ak u niekoho obedujeme, jeme ponúknutú ryžu, fazuľu a kura, prípadne leguána, čo je typická kombinácia slávnostnejšieho jedla. Postupom týždňov sa zžívame s fungovaním miestnej Cirkvi, ktorá tu prekvapivo sleduje aj také priority ako sú ochrana životného prostredia, či sociálna činnosť vrátane podpory zdravotníctva. Ako je pre veľkú časť Latinskej Ameriky typické, zasvätených osôb je tu nedostatok a tak zisťujeme, že takmer v každej komunite sú zastúpené pozície ako delegát slova (laik, ktorý vysluhuje bohoslužbu slova v prípade neprítomnosti kňaza), minister (rozdávateľ sv. prijímania), katechéti, animátori, dámy kresťanskej lásky, a desiatky ďalších pozícií. Hneď v úvode misie pri spisovaní štatistiky zisťujeme, že ročne sa v celej farnosti vyslúžia len dve až tri svadby ročne. A pritom farnosť zahŕňa až 21 dedín, či komunít. Ľudia sa v tejto krajine väčšinou sobášia až vo vyššom veku (aj v 70tke), už s nemalým počtom odrastených detí po svojom boku. To nám prezrádza veľa o prístupe tunajších ľudí k sviatostiam Cirkvi.

Po prvom mesiaci, po obchôdzkach viacerých komunít, návšteve škôl a po mnohých a mnohých rozhovoroch a stretnutiach si postupne zvažujeme, čo môžeme ponúknuť my Vincentskí laickí misionári tomuto miestu a hľadáme priestor, ktorý si pýta našu odpoveď. Pri plánovaní a spoznávaní sú nám veľmi užitočnými sprievodcami a radcami naši vincentskí kňazi, misionári, ktorí už tieto podmienky po rokoch lepšie poznajú. Ani nevieme ako, a vytvárame plán: jeden týždeň bude misijným a druhý tzv. "nemisijným". Hlavný rozdiel je v tom, že v misijnom budeme odchádzať na misie do niektorej z komunít v rámci farnosti. Dávame si za cieľ, že v úvode misijného týždňa navštívime miestnu základnú školu (neskôr veríme, že aj strednú školu) aby sme s pripravenými katechézkami a aktivitami doplnili to, čo im vo vyučovní chýba - hodiny náboženstva. Aj keď všetci s ktorými sa stretávame sú veriaci, pomer katolíkov a protestantov je približne vyrovnaný a tak volíme viac všeobecne kresťanský prístup k viere. Pre stredné školy z dôvodu nepripravenosti mladých ľudí na kvalitné vzťahy a budovanie rodiny, premýšľame, že bude v budúcnosti veľkou výzvou ponúkať najmä témy čistoty vzťahov, vernosti a manželstva.

Od stredy v misijnom týždni sa teda vyberáme na tzv. ľudové misie v niektorej z 21 komunít tejto farnosti. Súčasťou programu sú návštevy domov, v ktorých sa spolu s ľuďmi modlíme na ich úmysly, spoločne prosíme o požehnanie pre ich rodiny a domy, a v neposlednom rade ich pozývame zúčastniť sa záverečného sobotného programu. Súčasťou misií je čas venovaný návštevám chorých a jedno doobedie je venované programu pre deti na základnej škole. Na záverečný sobotný program pozývame celú obec - katolíkov aj nekatolíkov. Je zostavený z modlitieb za odprosovanie za naše hriechy a za hriechy celej obce, z výzvy a modlitby za naše odpustenie tým, ktorí nás zranili (čo nás môže aj neuvedomene blokovať v našom živote), a z modlitby za uzdravenie tela a duše. Témou, ktorá nás má sprevádzať všetkými dňami a aktivitami je pre tento rok Boh v našej rodine.

Pri prvých misiách sme si na vlastnej koži overujeme, že platí: Ak je s nami Pán, kto je proti nám? Prichádzame do dedinky a zisťujeme, že náš sobotný program sa prelína práve s časom dedinskej zábavy, súčasťou ktorej má byť aj korunovácia princezien (malých dievčat), typické tance, či futbalový zápas. Keďže kostol sa nachádza cca 20 metrov od futbalového ihriska, a v blizkosti areálu, kde sa všetko malo konať, naše obavy, že pre túto konkurenciu nik nepríde sa začínajú zväčšovať.. ale Pán sa ukazuje ako náš spásonostný hrdina a rieši situáciu.. Napriek tomu, že v týchto miestach sú zvyknutí len na krátko trvajúce 5 minútové prietrže mračien, začínajú od prvého dňa tri dni nepretržité dažde. V dôsledku toho sa celý športový aj kultúrny program, na ktorý sa obec pripravovala už dlho vopred, napokon ruší... My zato spolu s ľuďmi, ktorí prichádzajú na program, cítime veľkú radosť, ktorú nám dáva Pán.

Nemisijný týždeň v sebe zahŕňa dva dni vyučovania v miestnej ZŠ a poobedné hry a modlitby s deťmi, ktoré prídu sem do misijného strediska, v ktorom bývame. Máme tu k dispozícii veľké priestory na hranie, futbalové a tenisové ihrisko. S Luckou sme si spomenuli ako sa skáče guma a ako sa robia náramky. Naše hry s deťmi na spôsob saleziánskeho prístupu k mladým sa snažíme ukončovať v kaplnke spoločnou modlitbou a krátkym slovkom na povzbudenie. Veď napokon, naša misia sa začala 31. januára, na sviatok Sv. Don Bosca, tak s ním tiež rátame! :-)

Prosíme Vás o Vaše modlitby za túto misiu a pozývame ďalších odvážlivcov, ktorí by si chceli overiť, aký dobrý je Pán. Povedať Mu áno sa vždy oplatí. My, čo sme si to vyskúšali, zvestujeme aj Vám, že život s Bohom je lepší ako život bez Boha. :-)

Srdečne,

Katka a Lucka

Honduras

leto 2015

Sangrelaya
  • sa nachádza v druhej najchudobnejšej krajine Ameriky, v oblasti Mosquitia, ktorú prevažne obývajú potomkovia afrických otrokov - Garifúnci. Slovenskú misiu tvorí asi 30 komunít, v ktorých žije približne 25 000 ľudí. Keďže boli dlho zaznávaným a diskriminovaným etnikom, ich duchovné a materiálne potreby sú obrovskou výzvou pre členov MiSeVi. Spolu s kňazmi a sestrami spolupracujeme na evanjellizačných a sociálnych projektoch.

SVEDECTVO Z MISIE NA HONDURASE

Človek ide na misie s určitými predstavami o tom, ako tam môže pomôcť, ale nakoniec zistí, že misia viac pomohla jemu ako on pomohol misii.

Moja túžba ísť na misie rástla desať rokov. Keď som uvidela plagát MiSeVi s pozvaním ísť na misiu, povedala som Bohu: "Teraz, alebo nikdy." Zopárkrát som už mala možnosť cez iné organizácie odísť na misiu, ale aj napriek veľkej túžbe som vedela, že ešte nenastal správny čas. Keď na prvom stretnutí páter Pavol hovoril o misii ako o životnom štýle, vtedy mi zahorelo srdce a vedela som, že som na správnom mieste. Moje dlhoročné hľadanie sa skončilo. Toto bola cesta, na ktorú Pán ukázal. Rok formačnej prípravy rýchlo plynul a počas nej sa ma Boh dotýkal a menil môj život. Jeho milosť mnou pretekala a ani na chvíľu som nezapochybovala o tejto ceste.

Na Honduras sme s Jankou prileteli v polovici júna. Pristávali sme v meste San Pedro Sula, ktoré je považované za jedno z najnebezpečnejších miest sveta. Prvé komplikácie nastali hneď na letisku, keď Janke neprišiel kufor. Zábavné bolo, keď sme personálu oznámili miesto nášho pobytu - farnosť Sangrelaya, pýtali sa nás, či sa táto oblasť nachádza v Hondurase. Tak si asi viete predstaviť, na akom "konci sveta" sa nachádza naša misia.

Keď vystúpite z letiskovej haly, okrem toho, že Vás ovanie riadne teplo, musíte si uvedomiť, že sa už nenachádzate v prostredí, ktoré je Vám dobre známe a ani v prostredí, ktoré je podobné Vašej krajine. Honduras je chudobnou krajinou s vysokou kriminalitou. Na prvý pohľad na mňa táto krajina pôsobila ako vojnová. Všetko bolo akési šedé, všade boli policajti alebo vojaci so zbraňami a autá mali dymové sklá. Páter Stanislav nám hovoril o nebezpečenstvách mesta aj o vlastnej skúsenosti s prepadom. Toto všetko by možno v niekom vzbudilo strach, ale moje srdce bolo pokojné a oddané Bohu. Cestou na našu misijnú stanicu, sme míňali palmové lesy, ananásové a ryžové polia aj jednoduché domčeky. Úplne posledné kilometre sme prechádzali po pláži. Keď som vystúpila z auta a videla veľký kríž postavený v strede našej misie, vyhŕkli mi slzy a nechcelo sa mi veriť, že ma Pán poslal práve do takejto krásnej krajiny.

Misijná stanica sa nachádza vo východnej časti krajiny, kde je život veľmi náročný. Podpisuje sa pod to zlá infraštruktúra, kriminalita a málo pracovných príležitostí. Mnohí ľudia prežívajú zo dňa na deň. Ich každodennou starosťou je, ako nasýtiť seba a svoju početnú rodinu. Domčeky sú väčšinou hlinené a strechu majú z palmových listov, ale niektorí už majú aj betónové, a to aj vďaka projektu našej misijnej stanice. Ľudia žijú jednoducho, pokojne a veci nekomplikujú. Zo začiatku nebolo jednoduché si na to zvyknúť. My Európania sme pre nich často ako vojaci, ktorý sa náhlia a vybavujú veci rázne a rýchlo. Oni majú čas vždy a jednoduché veci sú tam naozaj jednoduché. Otázku, čo bude na obed, môžete úplne vynechať zo svojho slovníka, lebo vždy to bude ryža, kura, fazuľa a banán - varený prípadne fritovaný.

Počas našej misie sme navštevovali školy, chorých a zúčastňovali sme sa na pastoračných podujatiach v našom centre aj v dedinách patriacich do farnosti. Cesty sú tam veľmi hrboľaté a v čase dažďov nie vždy priechodné. Na presun do jednotlivých dedín sme často používali aj loď.

Na tejto misii som hlbšie pochopila nielen materiálnu chudobu, ale hlavne, čo znamená chudoba duchovná. Vždy som mala predstavu, ako budem pomáhať v sociálnej oblasti, ale nevedela som si predstaviť duchovnú pomoc. Keď mi ľudia kládli otázku, prečo odchádzam na misiu tak ďaleko, veď práce na Slovensku je tiež dosť, moja odpoveď vtedy znela: "Pán ma povolal práve do tejto krajiny a neviem prečo." Teraz by moja odpoveď znela inak: "Pán chce týmto ľudom, cezo mňa - nehodnú, hovoriť o sebe. Chce, aby aj títo ľudia poznali Jeho pravdu a mohli sa priblížiť k Jeho milujúcemu srdcu." Často si neuvedomujeme, aký veľký dar viery sme dostali. Berieme ako samozrejmosť, že v nedeľu máme niekoľko svätých omší, môžeme si vybrať spovedníka, alebo do akého spoločenstva sa začleníme. Oni také možnosti nemajú, aj keď by veľmi chceli. Majú jednu svätú omšu, a aj to nie každú nedeľu. Viera týchto ľudí je jednoduchá a stále popretkávaná pohanskými zvykmi a šamanizmom. Nechápu význam sviatostí, veľmi málo párov je zosobášených, sviatosť eucharistie prijímajú zväčša len starší ľudia, alebo mladí, ktorí ešte nežijú v partnerskom zväzku. Práce je tam veľa, ale náš Boh je Bohom zázrakov a krok za krokom aj cez misionárov mení srdcia a mysle týchto ľudí.

Ja osobne som v tejto krajine znova nad vecami začala žasnúť ako malé dieťa, a zároveň som si hlbšie uvedomila, že naša obeta má siahať až na drevo kríža. Ak sa plne odovzdáte do Božích služieb, okrem Božej milosti príde aj ten "zlý" a začne zo všetkých síl bojovať o Vašu dušu. A verte mi, vždy udrie tam, kde to najmenej čakáte. Príprava na misiu je dôležitá, ale nedokáže Vás pripraviť na všetky nástrahy. Vtedy si uvedomte, komu ste uverili a utekajte pod kríž. Na našej misii v Hondurase je kríž veľký a veľmi dobre sa pod ním sedáva. J Verte mi, že Pán je milostivý a ak sa mu odovzdáte, prežijete mnoho zázrakov a veľa radosti. Mne sa na Hondurase splnilo množstvo snov a Pán si ma tam hojdal v náruči.

"Žatva je síce veľká, ale robotníkov je málo. Prosíme ťa teda, Pane žatvy, pošli robotníkov do svojej žatvy, rozmnožuj ich plesanie, zväčšuj radosť, aby sa znova vybudoval Jeruzalem." (úryvok z každodennej večernej modlitby na Hondurase)

Moja misia v krajine Mozambik

2015

Terézia Jurisová, pôsobila ako saleziánska dobrovoľníčka 15 mesiacov v centre pre chlapcov ulice Kala-Kala v Angole (sept 2011 - dec 2012) a potom ako laická misionárka MiSeVi 6 mesiacov v Nacala v Mozambiku (nov 2014 - apr 2015)


Mozambik je čarovná krajina ľudí veriacich v duchov, ktorí sú ukrytí vo fľaši pod posteľou. Napriek tomu som spoznala verných katolíkov úprimne sa snažiacich uveriť v Krista. Ľudí navštevujúcich kostoly (alebo to, čo ich aspoň trochu pripomínalo) hlboko sa klaňajúcich, oslavujúcich Boha hlučne a hlavne radostne! Ľudí veľa krát márne čakajúcich ich pastora, duchovného, a srdečne sa tešiacich aj z nás "prostých" laických misionárov. Preto som sa rada a často zapájala do rôznych stretnutí komunít. Povzbudenia pri navštívení chorých, návštevy moslimov, ružencové stretnutia, krížová cesta, nácviky tancov na veľkonočné slávenie a raz za čas aj sviatosti zmierenia, sv. omše a krsty, keď prišiel padre z Brazílie. Na celé mesto Nacala s troma diocézami a v každej po 13 farností bol jeden kňaz skutočne veľmi skromné zastúpenie vincentínskej rodiny. Pomáhal, kto mohol - sestry zo všetkých reholí - naše vincentínky, pillarínky, saleziánky a rôzny domáci katechéti a seminaristi.

Moja ďalšia úloha sa odohrávala v komunitnej základnej škole MiSeVi Espanha - "Cristo é vida". Okrem obnovovania, skrášľovania budovy a tried, som sprevádzala vedenie školy pri príprave rôznych dokumentov na ďalší školský rok. Počas školských prázdnin, ktoré ma práve počas môjho príchodu do Nacale zastihli, som pripravovala priestor pre budúcu knižnicu. Oči veľké, plány nekonečné, ale nedostatok materiálu, personálneho zabezpečenia a nevhodné podmienky okresali moje očakávania. Ak si v práci občas myslíte, že nefungujúca kopírka je koniec sveta, tak pre Mozambičana vskutku málo vecí vôbec predstavuje nejaký problém. Neskorý príchod do práce, vyučovanie bez učiteľa a tri dni uzavretá školy, pretože prší, je vcelku normálne pracovné fungovanie. Preto MiSeVi pomáha ľuďom a hlavne mladým študentom, pestovať morálne zásady a pracovné návyky organizovaním kurzov, prednášok, debát...a potom ich zamestnávaním. Knižnicu sa podarilo vybudovať, naplniť knižkami a snáď aj motivovať k využívaniu učiteľmi aj žiakmi. V oblasti vzdelávania treba veľa dobiehať, sú ešte len na začiatku, a jednotlivé kroky vývinu sa nesmú preskakovať ani vynechávať. Veľmi im prajem pokoj a požehnanie do nasledujúcich rokov, dúfam, plných pokroku! Ten by sa zišiel aj pri vzdelávaním dospelých, tzv. alfabetizácií, ktorej som sa venovala s plným nasadením a stále širšou slovnou zásobou ich materského jazyka - makua. Po dospelé ženy, chlapov ale aj mladistvých sme chodievali priamo k nim domov, do osád, na ich dvory a do ich maličkých hlinených domčekov. Dorozumievali sme sa pomocou prekladateľky, z ktorej sa neskôr stala ich pani učiteľka. Záujem o alfabetizáciu však na moje počudovanie nebol veľký, pretože ženy sa tradične starali o deti a polia a vzdelávanie ani len neprichádzalo do úvahy. Preto sme sa vždy tešili z tých, ktoré prejavili záujem a chodievali pravidelne na vyučovanie.

Mozambik som spoznala aj na jeho pobrežiach. Ako krajinu krásnych bielych pláží, jemného piesku, koralových útesov a azúrovo modrej vode, teplej ako polievka. Jej prírodná krása a pestrosť druhov živočíchov však utrpela počas vojen, nepokojov a trpí aj naďalej, pretože veľké korporácie profitujú z krajiny, okrádajú majiteľov pôdy a stavajú im zábrany, ohradzujúce ich od zdrojov obživy.

Moja misijná skúsenosť je doplnená o priateľské nažívanie s komunitnými kolegyňami zo Španielska. Bol som vyslaná ako laická misionárka do komunity španielskeho MiSeVi. Aj keď sme denne bojovali so španielskymi slovíčkami v portugalsky hovoriacej krajine, nosili ťažké vedrá vody a svietili si sviečkami, bol to požehnaný čas skúsenosti. Čerpala som z bohatých misijných skúsenosti Virgínie a Niny, nezlomnej vôli Cris, ich elánu, sebazapreniu, pracovitosti a prirodzeného jednania s ľuďmi. Tak som sa snažila vniesť do našej komunity svedectvo mojej viery, dôveru v Boha a radosť z prežívania modlitby, sv. omší a veľmi vzácnych adorácií. Zamilovala som si hlavne nedeľné sv. omše, ktoré trvali minimálne dve hodiny, čo je bežné pre africké slávenie pobožností. Zažila som však aj dlhšie trvanie sv. omší. Počas najdlhšej sv. omši, ktorá trvala plných 7 hodín si už podriemkavali aj kňazi a biskupi. J

ŠURANY

útulok
Jedným z pôsobísk Misevi bolo aj sociálne centrum - útulok pre ľudí bez domova. Je to miesto, ktoré nemá byť cieľovým pôsobením, ale iba akýmsi ,,prechodným" bydliskom medzi ulicou a vlastným bývaním. Ľudia v tomto centre pochádzajú z rôznych vrstiev a život im priniesol neľahké osudy, napr. odchovanci z detských domovov, mentálne postihnutí alebo ľudia nachádzajúci sa v tiesni.

Rozhovorom, vedením katechéz, duchovným programom ako sväté omše, pomocou pri bežných domácich prácach  alebo mimo neho a s ostatnými maličkosťami, ktoré sú pre nich potrebné. Modlitba pred jedlom? Nadobudne úplne inú atmosféru, keď si spolu s nimi zaspievame a nakoniec aj sa aj porozprávame pri jedle. Poupratovanie si po sebe a poďakovanie sú základy, ktoré sa tiež musia učiť robiť ako samozrejmé úkony patriace k životu.

MISIA RUSKO - NIŽNIJ TAGIL

Dvaja naši úžasní MiSeVáci Danka a Dodo neváhali a odpovedali na misionársku túžbu ísť za Ním a tak sa dostali do Ruska, konkrétne do mesta Nižnij Tagil, kde strávili počas leta jeden a pol mesiaca. Počas neho obaja zažili veľa neuveriteľných chvíľ, ktoré sú dôkazom toho, že život s Bohom je jedno krásne dobrodružstvo, spojené s obrovskými milosťami. Posúďte sami - takto opisujú svoju misijnú skúsenosť:

Ahojte naši Miseváci,

Asi každý z vás viete, čo znamená slovo služba. Pri písaní tohto článku som začínala rozmýšľať, čo by bolo aj povzbudením pre vás a dalo by vám aj takú silu k službe a pomáhať si vzájomne jeden druhému. Chcela som, aby toto písanie bolo aj takým krátkym svedectvom z misií a aby aj v týchto slovách na papieri bolo oslávené meno Pána, lebo len láska k Bohu ma poháňa a tak určite aj Vás slúžiť chudobným, deťom, ľuďom. Každý človek potrebuje našu pomoc - jeden viac a druhý menej - každý potrebuje iný druh pomoci.

A práve táto láska k Bohu, ako aj mňa, aj Vás učí ako pomáhať, slúžiť ľuďom, ktorí sú okolo nás. Zároveň sa snažíme ich neprehliadnúť a byť pozorní na ich potreby. Pán nám dal možnosť stráviť na misii jeden a pol mesiaca. Poviete si - je to krátky čas, čo sa také môže udiať za ten krátky čas? Áno na prvý pohľad je, no zároveň ten, tak zdanlivo krátky čas bol úplne plný a dlhý, ako keby trval veľa Božích rokov. Lebo tu človek nepozerá, koľko je hodín, ale pozerá na ľudí a uvedomuje si, že BYŤ pri Tých ľuďoch je veľmi dôležité. Najmä ich počúvať. Bez ohľadu na to, či sú deti, mladí, starí, dôchodcovia. BYŤ pri nich. Ale človek si to neuvedomí hneď a zdá sa mu to zbytočné. No príde situácia, kedy vidím, že ľudia sú vďační keď ich počúvame, či mladí, deti a s nimi sa hráme, či pomáhame v kuchyni, aby sme na raňajky, obed, večeru mali do čoho "džobnúť".

Asi si teraz viete predstaviť, čo slovo MISIA -SLUŽBA znamená - BYŤ pri ľuďoch. Pýtajú sa, či hovoríme po rusky a my odpovedáme : Samozrejme, po rusky že nemnožka čo znamená - troška, ale dá sa, všetko sa dá, keď je chuť a chce sa.

Ježiš nás na tieto misie, ako viete, poslal dvoch. Náš príchod bol v sobotu a v nedeľu na privítacej sv.omši sme mali evanjelium: Lk 10, 1-12,17-20. "Pán si vyvolil sedemdesiatych dvoch a po dvoch ich poslal pred sebou do každého mesta a na každé miesto, kam sa sám chystal ísť." Pán nám už v tento deň, ako aj nasledujúce dni dával poznať že to je Jeho vôľa a dával nám On sám také uistenie, ktoré bolo spojené s Jeho požehnaním a milosťou.

Počas druhého týždňa Dodo robil to, čo som ja robila dva augustové týždne. Jeho práca pozostávala z návštevy centra ktoré sa volá "Zakon a Poriadok". Poskytuje sa tu pomoc ľuďom bez domova, väzňom, ktorý sa ako - tak, začleňujú do života. Tu sa poskytuje pomoc telesná, psychická, fyzická a duchovná. Ďalej poskytujú pomoc sociálnu - TBC chorým v poliklinike a nemocnici. Ďalej nevynechávajú pomoc rodinám.

Tu, v Rusku, je chudoba rozsiahlejšia z viacerých stránok, ktoré by sme si ani nevedeli predstaviť, keby sme tu neboli....Bohu vďaka za takú dobrú skúsenosť, akú sme tu mohli nadobudnúť a verím, že ešte príde čas, kedy sa tu budeme môcť vrátiť - verím že čoskoro- ľudia to potrebujú.

Prvý týždeň našej misijnej cesty sa začal stanovačkou s mladými, ktorej cieľ bolo oddýchnuť si a načerpať silu. Začala sa v pondelok a skončila v sobotu obedom. Vo štvrtok sme mali splav na celý deň, ten pozostával z približne 20 kilometrov po rieke Čusova. Ak by to náhodou mladým nestačilo, tak mali možnosť kúpania sa v riečke MEŽUTKA.

Druhý týždeň čo sa týka mňa, tak som som ho strávila prípravou. Chystali sme potrebné veci na splav ktorý mal nasledovať na tretí týždeň našej misijnej cesty. Príprava pozostávala z čistenia stanov, po rusky palátky a kovríky-karimatky ktoré sme na splav potrebovali. Okrem toho sme pripravovali veci a program na Kanikuly s Bohom pre rodiny v preklade Prázdniny s Bohom.

Ale týmto sme ešte neskončili, lebo ešte by som chcela aspoň v krátkosti spomenúť pár viet o splave a prázdninách s Bohom.

Splavovali sme rieku Čusovaja. Splav bol približne dlhý 40 kilometrov. Splavovali sme s mladými, ktorí pochádzajú z rodín, ktoré majú rôzne osudy a tak sme sa im snažili trochu ten čas spríjemniť aj týmto pekným, naplánovaným ,týždňovým výletom. Opäť sme prespávali v stanoch a varili si vonku na ohni.

Kanikuly s Bohom bol tiež takým dobrým časom, kde boli úplné, neúplné rodiny, ako život priniesol a dal. Mamy, otcovia, babky, deti rôznych vekových úrovní. Program mali osobitne, pre dospelákov ho mal kňaz, ktorý bol s nami. A pre deti sme robili program my spolu so sestrami. Spolu sme tvorili, hrali sa, ale museli sme aj počúvať, keď sestry mali pripravenú detskú katechézku. Téma celých kanikúl s Bohom bola o milosrdenstve, keďže máme aj rok milosrdenstva.

A na záver sa chceme ešte raz poďakovať hlavne Bohu, ktorý to tak naplánoval a dal nám takú dobrú skúsenosť, o ktorej by sa dalo ešte veľa písať. Nech ten čas slúži na Božiu chválu a nech prinesie aj hojnú úrodu do životov ľudí, s ktorými sme sa stretli. Tiež ďakujeme setrám vincentkám: s. Kaji, s. Alžbete, s. Miriam, a kňazom lazaristom: o. Antonovi Jedinákovi, a o. Antonovi Oftarovi.

Ďakujeme

Danka a Dodo